|
Možno neviete, že neďaleko Liptovskej Lúžnej sa nachádza kedysi slávna banícka
osada, kde sa dávno pradávno ťažilo zlato, antimón a iné vzácne kovy.
Dokonca tak úspešne, že túto osadu poznali po celej Európe. Aby sme boli v
obraze, pripomeňme si niekoľkými slovami históriu klenotu zvaného Magurka.
Táto je najvyššie položenou osadou na Slovensku. Leží v Nízkych Tatrách, v
Ľupčianskej doline, 8 km severovýchodne od Liptovskej Lúžnej, v nadmorskej
výške 1 030 m. Už od stredoveku sa tu dolovalo zlato a antimón. Najstaršie
záznamy z konca 17. storočia hovoria, že v osade stálo 31 domov, no v roku
1900 už iba 14. V čase najväčšieho rozmachu baníctva a Magurky vôbec tu
pracovalo až 800 baníkov, začiatkom 20. storočia ich bolo 200. Hlavný
rozvoj Magurky, ťažby vzácnych kovov v nej ako aj výstavba banských
zariadení sa datuje od r. 1782, kedy štát prebral bane od súkromníkov.
Odborníci z oblasti baníckeho priemyslu hovoria o Magurke len v
superlatívoch. V časoch najväčšieho rozkvetu sa tu dokonca ťažilo najviac
zlata v Európe! Aj dĺžka Magurského žilného systému (lokality, kde sa ťažili
vzácne kovy) - 4,5 km – je na slovenské pomery naozaj gigantická.
Zaujímavosťou je, že doteraz nie je presne známe, pod ktorú farnosť
obyvateľstvo rodiacej sa Magurky patrilo. Isté však je, že po reformácii v
roku 1709 bola táto osada začlenená do
      
územného obvodu farnosti v Ružomberku. Začiatkom 19. storočia žilo v
Magurke 130 katolíkov a 8 evanjelikov. No a čo sa týka školstva - hoci ešte
v roku 1866 tu škola nebola, no už v 1. polovici 19. storočia tu pôsobil
učiteľ. Až v roku 1900 tu bola rozhodnutím uhorského ministerstva školstva
zriadená škola (Štátna ľudová škola). Dnes už naozaj humorne vyznieva fakt,
že v roku 1905 chodilo do školy v Magurke 19 žiakov, ktorí platili zápisné
50 halierov. Alebo skutočnosť, že keď príjmy školy v roku 1914 boli 448
korún, ministerstvo školstva poslalo škole v Magurke štátnu výpomoc vo
výške 179 korún. Nemenej zaujímavou je informácia, že v roku 1858, kedy
bola Magurka slovenskou dedinou (patrila do okresu Ružomberok), tu žilo 242
obyvateľov - 212 katolíkov a 30 evanjelikov. No v roku 1923 tu malo stále
bydlisko už len 90 ľudí. Toľko história. Ako však žije Magurka dnes? Jedným
slovom - biedne. Len 6 stálych obyvateľov, už dlhší čas nefungujúca Chata
Magurka, ktorá bola jedinou možnosťou ubytovania v osade, ale aj nezáujem
štátnej správy a samosprávy. Tieto faktory spôsobili, že Magurka sa v
súčasnosti nachádza na pokraji úplného zániku. A keďže je táto osada
miestnou časťou Partizánskej Ľupče, požiadali sme o zhodnotenie
aktuálneho stavu Magurky obecné zastupiteľstvo, za ktoré nám odpovedal
Miroslav Janíček (starosta P. Ľupče Dušan Smitek totiž koncom apríla podal
demisiu - pozn. red.). "Obec sa musí starať o chod Magurky či je zima,
alebo leto. Veď 4-kilometrový úsek od hlavnej cesty vedúcej Ľupčianskou
dolinou až po Magurku, je miestnou komunikáciou. Staráme sa o jej
údržbu." M. Janíček tiež dodal, že najmä v zime je údržba mimoriadne
problematická, keďže sneh sa tu drží už od novembra až do mája a nie je ho
vraj málo – aj meter-dva. "Obec sa stará aj o vývoz tuhého komunálneho
odpadu, údržbu verejného osvetlenia a plôch v areáli osady." Dozvedeli
sme sa však aj pre Magurku tak dôležitú, aj keď neradostnú informáciu.
"Ťažký úder pre osadu prinieslo zatvorenie chaty Magurka. Tento magnet
vychádzok, kolektívnych podujatí a kurzov, zostal pred tromi rokmi
zatvorený. Momentálne je majiteľom chaty 1. garantovaná a. s. (ktorá je v
konkurze - pozn. red.). Obec sa samozrejme neuspokojuje s týmto stavom a
vec promptne rieši. V tomto roku sme po veľkom úsilí schválili územný plán
rozvoja Partizánskej Ľupče. Ten vo viacerých bodoch počíta aj s rozvojom
Magurky - obnova a rekonštrukcia víkendových domov, výstavba chát,
budovanie náučných chodníkov, banského múzea v prírode, oddychového areálu,
no v prvom rade - obnovenie chaty Magurka," povedal M. Janíček.
Obec však, v snahe oživiť Magurku, neraz naráža na nelogické predpisy tzv.
ochranárov z TANAPu. "Všetci chápeme nutnosť zachovať jedinečné
bohatstvo našej prírody aj pre budúce generácie, no v niektorých
predpisoch sa akoby posúvame dozadu. Hľadajú sa blchy v kožuchu, ktorý sa z
druhej strany celý rozpadá, napadnutý plesňou," vyjadril názor M.
Janíček, ktorý zároveň dodal, že ak chce obecný úrad v spolupráci s ľuďmi v
Magurke niečo zachrániť, je nutné aj čosi vybudovať, inak sa vraj z Magurky
stane cintorín spomienok. Naše kroky potom viedli do samotnej
      
Magurky, aby sme sa na život v nej opýtali priamo miestnych obyvateľov.
Z ôsmich stálych občanov sme počas našej návštevy ako prvého stretli
Henricha Haľamu, ktorý tu býva až na malé prerušenia celý svoj život. Vo
svojich spomienkach H. Haľama zablúdil do svojej mladosti. "Po druhej
svetovej vojne odtiaľto odišli celé rodiny, pretože po zavretí baní tu
nebola žiadna práca. Ľudia sa roztratili po celom Slovensku, najviac ich
však odišlo do Kremnice, kde doteraz žije nemecká menšina. Jednými z mála
pamiatok na minulosť zostali v okolí Magurky opustené štôlne, roztratené
pod hlavným hrebeňom Nízkych Tatier, ktorý mimochodom patrí do
Ružomberského okresu. Isté kultúrne vyžitie predstavuje murovaný kostol na
dolnom konci tejto malebnej osady, ktorá je najvyššie položenou na
Slovensku. "Ja som tu zostal sám s manželkou, moji synovia odišli do
školy a už sa sem nevrátili, pretože by tu nenašli prácu", vysvetľuje
H. Haľama. Zaujímavosťou bola tohtoročná zima, ktorá trvala takmer do
začiatku mája, čo v posledných rokoch nebolo bežné. Aj snehu bolo dostatok,
veď príroda nadelila takmer metrovú snehovú perinu. "Pamätám si však,
že boli roky, keď sme sa v žľaboch lyžovali ešte aj v máji. To bola
jedna z možností využitia voľného času. Lyžovaniu sa tu venovali aj
ženy," opisuje H. Haľama časy, keď bolo v osade živo. Hneď za
poslednými domami osady končí lavínový žľab. Ľudia žijúci v osade sa stali
svedkami mnohých lavínovýchnešťastí. Naposledy v sedemdesiatych rokoch
už obyvatelia nedokázali pomôcť dvom turistom, ktorých lavína pochovala.
"Mojím celoživotným koníčkom bolo aj poľovníctvo, ktorému som sa
naplno venoval ešte aj na dôchodku. S medveďom som sa stretol už mnohokrát,
ale vždy sa to skončilo dobre", opisuje svoje skúsenosti H. Haľama.
Inak "maco" navštevuje Magurku pravidelne aj v týchto dňoch a nie
je to tak dávno, kedy sa zastavil na zajačiu alebo slepačiu večeru. Osada
si žije svojim tichým životom. H. Haľama vidí možnosť oživenia tejto
prekrásnej lokality v rozvoji turizmu. Mnohí sa tu už pohrávali
s myšlienkou vybudovania náučného chodníka popod hlavný hrebeň Nízkych
Tatier, spájajúceho existujúce pamiatky, ktoré mali súvislosť s baníckou
činnosťou. Pretože práve tá preslávila Magurku po celom svete. "S
bývaním som tu však spokojný a aj keď som mal v minulosti zajačie úmysly,
Magurka mi už celkom prirástla k srdcu", zakončil svoje rozprávanie H.
Haľama. Jozef Moravčík tu býva s manželkou a dvomi deťmi. "Som rodák z
Magurky, moja matka sa tu narodila, otec pochádzal z Ludrovej,"
zoznamuje nás inteligentn ý štyridsiatnik, ktorý zároveň dodal, že
     
jeho otec sem prišiel ako učiteľ po 2. svetovej vojne, usadil sa tu a
oženil. "Tak tu teraz zveľaďujem rodičovský dom, bývame síce v
neďalekom Železnom, no voľné chvíle trávime tu, prakticky každý deň."
Nielen J. Moravčíkovi je ľúto nefungujúcej chaty Magurka. "Mrzí ma, že
dielo, o ktorého život sa postaral Slovenský klub lyžiarov a turistov, už
tri zimy zostáva zavreté." Od neho sme sa tiež dozvedeli, že iniciátor
vytvorenia lesného spoločenstva v Partizánskej Ľupči a zároveň výborný
horolezec Vlado Launer, mal už pred ôsmymi rokmi plány ako oživiť Magurku.
"Chcel sem pritiahnuť turistov, a mal v pláne vytvoriť banský skanzen
s možnosťou otvorenia jednej štôlne, čo by slúžilo ako atrakcia pre
návštevníkov," prezradil J. Moravčík. Podľa neho to vtedy stroskotalo
na peniazoch a súhre s obecným úradom. No a čo bude s Magurkou v
budúcnosti? Ľudia z Magurky si želajú, aby aj ich niekto kompetentný
vypočul. Aby aj oni mohli povedať - toto je správne a toto nie. "Máme
záujem na oživení Magurky, no musí sa to diať s citom pre toto prírodné
prostredie a so zachovaním jestvujúcej architektúry," uviedol J.
Moravčík, ktorý zároveň ponúkol recept na záchranu osady: "Možno by
sme si mohli zobrať príklad z Rakúska či Švajčiarska, kde ľudia takýchto
malých území sami rozhodujú o budúcnosti." Magurčania tvrdia, že treba
nájsť ten správny prístup a ochotu ľudí spolupracovať, vytvoriť zdravú
klímu, navrátiť Magurke dôležitosť, ktorá jej kedysi patrila. Závisí to
však od konkrétnych ľudí - od vlastných Magurčanov, cez obecný úrad, až po
vládu a parlament. "Máme správy z Bruselu, že ľudia z Belgicka,
Holandska a iných západných krajín sa neuveriteľne tešia na návštevu
Magurky - najvyššej osady na Slovensku
      
ležiacej v Národnom parku Nízke Tatry. Oni našu prírodu poznajú len z
kníh a preto je to pre nich vzrušujúce, vidieť to naživo," oboznámil
J. Moravčík. S ľútosťou však priznal, že my sami si to bohatstvo ukryté v
našej prírode nevieme vážiť , devastujeme ho, vytvárame ohavné smetiská a
chceme všetko neúčelne zastavať. No a ešte jedna rarita: v Magurke nie je
telefón. Teda, myslíme pevnú linku. "Chodil som do 7. triedy ZDŠ v
roku 1949, kedy sme kopali jamy na stĺpy telefónneho vedenia," vracia
sa do minulosti H. Haľama a dodáva: "Odvtedy tu bol telefón až do
druhej polovice 90. rokov..." Vtedy vraj nový majiteľ chaty Magurka
nedovolil miestnym ľuďom (samozrejme, ani za poplatok) telefonovať z
aparátu, ktorý sem sami "dotiahli"! Pocit krivdy v Magurčanoch
zostal dodnes. Ako teda v Magurke komunikujú? "Aj Heňo aj ja máme
mobily. Už poznáme špeciálne miesta, kde máme signál. No výhodnejšie je
komunikovať cez SMS-správy," hovorí s úsmevom na tvári J. Moravčík.
Vraj Magurčania žiadali zaviesť tu telefónnu búdku, no údajne by stála až
250 tisíc Sk a zrejme by nebola rentabilná. A viete, čo je ešte v tejto
osade zaujímavé? Minulé vedenie obecného úradu v Partizánskej Ľupči tu mal
v pláne postaviť vyše 60 novostavieb! "Táto lokalita nie je schopná
uniesť toľko nových domov. Koncom 90. rokov tu chodil architekt, ktorý sa
tu veľmi vyznal a podľa neho sa tu hodí maximálne15 novostavieb,"
uviedol J. Moravčík. Tak čo? Aká teda bude budúcnosť Magurky? Aj tunajší
obyvatelia si uvedomujú, že bez rozvoja turizmu to jednoducho nepôjde. Je
im ľúto, že bola zavretá chata Magurka. Je im ľúto, že najmä minulé vedenie
obecného úradu v partizánskej Ľupči videlo Magurku ako miesto, kde sa dá
zbohatnúť. Je im ľúto aj turistov, ktorí sem prídu a nemajú sa kde
ubytovať. No azda najviac ich mrzí, že sú pri ceste za oživením Magurky
ešte len na začiatku a nevedia, kadiaľ ísť. Lebo ich hlas nikto nepočuje.
Alebo...
|
|
